V nedávnom komentári na stránkach New York Times vyjadril Dario Amodei, generálny riaditeľ spoločnosti Anthropic, obavy zo súčasného návrhu podporovaného republikánmi na zavedenie desaťročného zákazu regulácie umelej inteligencie na úrovni štátov. Tento moratórium je súčasťou širšej legislatívy o daňových úľavách podporovanej správou bývalého prezidenta Trumpa, ktorej cieľom je predísť rozšíreným snahám štátov o reguláciu AI po celom území krajiny. Amodei kritizoval úplný zákaz ako príliš zjednodušujúci a nedostatočne prepracovaný na zvládnutie rýchlo sa vyvíjajúcich komplexností AI. Tvrdil, že desaťročný moratórium by nielen obmedzilo schopnosti jednotlivých štátov inovovať a zodpovedne regulovať AI, ale aj zkomplikovalo tvorbu jednotnej národnej politiky, ktorá by odrážala rýchle zmeny v technológii a etike. Zákaz štátom vytvárať vlastné rámce by mohol neúmyselne spomaliť vývoj pokročilejších a uvážlivejších modelov správy, ktoré sú kľúčové pre efektívny dohľad nad AI. Namiesto úplného zákazu Amodei presadzuje opatrný prístup založený na národných štandardoch transparentnosti. Takéto štandardy by od vývojárov AI vyžadovali zverejňovanie metodík testovania a stratégií na znižovanie rizík, najmä tých, ktoré sú relevantné pre národnú bezpečnosť. Cieľom tejto transparentnosti je zabezpečiť, aby systémy AI prechádzali dôsledným hodnotením z hľadiska bezpečnosti a etiky pred ich uvedením do verejných alebo citlivých oblastí. Amodei zdôraznil, že spoločnosti zaoberajúce sa AI nesú kľúčovú zodpovednosť zabezpečiť, aby boli ich modely bezpečné a spoľahlivé pred ich verejným spustením.

Uviedol, že spoločnosti ako Anthropic, spolu s OpenAI a Google DeepMind, dobrovoľne prijali niektoré praktiky zverejňovania informácií o interných výskumoch, testovaní a hodnoteniach bezpečnosti, čím demonštrujú odhodlanie k zodpovednému vývoju AI. Na druhej strane priznal, že dobrovoľné opatrenia časom môžu byť nedostačujúce ako sa AI modely stávajú zložitejšími a záujmy korporácií sa menia, a preto by mohla byť potrebná formálna legislatíva, ktorá by zakotvila princípy transparentnosti a zodpovednosti. Bez takýchto zákonov by mohli korporátne motivácie odkloniť pozornosť od verejného bezpečia, čo by mohlo viesť k neetickému nasadeniu AI. Diskusia o regulácii AI sa trieda na ešte ostrejšie, keďže rýchly pokrok technológií predstavuje nové výzvy pre tvorcov politík, ktorí sa snažia vyvážiť podporu inovácie a ochranu verejnej bezpečnosti. Republikánske moratóriá sa snažia zabrániť fragmentácii štátnych zákonov, ktoré by mohli sťažiť dodržiavanie pravidiel a inovácie, avšak Amodei upozorňuje, že jednotný prístup môže prehliadnuť nuansy samého AI. V jeho komentári sa vyzýva na vyváženú regulačnú rámec, ktorý podporí inovácie, no zároveň bude vyžadovať transparentnosť a bezpečnostné opatrenia. Takýto prístup má za cieľ využívať výhody AI bez ohrozenia bezpečnosti alebo etiky, pričom zdôrazňuje, že spoločná koordinácia medzi federálnymi, štátnymi, priemyselnými a verejnými inštitúciami je kľúčová na zabezpečenie, aby politiky držali krok s tempom vývoja AI. Táto otázka odráža širší globálny problém v oblasti politiky: riadiť disruptívne technológie, ktoré sa vyvíjajú rýchlejšie, než dokáže legislatíva. Flexibilné regulácie spolu s proaktívnymi požiadavkami na transparentnosť môžu ponúknuť sľubnú cestu vpred. V závere Dario Amodei zdôrazňuje zložitosti správy AI a vyzýva tvorcov politík, aby prehodnotili zákazové opatrenia, ktoré by mohli brzdiť kľúčové inovatívne snahy v regulácii. Podporou zákonnej transparentnosti a zodpovednosti medzi vývojármi AI jeho stanovisko smeruje k vytvoreniu bezpečnejšieho, dôveryhodnejšieho prostredia pre AI, ktoré bude vyvažovať technologický pokrok s ohľadom na spoločenské blaho.