Oscar Wildeho známe výroky, „Život napodobňuje umenie oveľa viac než umenie napodobňuje život, “ by sa mohlo upraviť na: „Život napodobňuje AI. “ Stránka Amazon pre novú knihu Alexandra C. Karpa a Nicholasa W. Zapiska, *Technologická republika: tvrdá moc, mäkká viera a budúcnosť Západu, * obsahuje pracovný zošit s kľúčovými poznatkami, druhý zväzok o orientovaní sa v živote s pohľadmi z knihy a tretí pracovný zošit ponúkajúci Hlavný plán na prosperovanie v digitálnom veku. Špekuluje sa, či tieto dodatkové dielo napísali ľudia alebo AI. Karp, hlavný autor, je známy v technologických kruhoch. Má bakalársky titul z filozofie, právnický titul zo Stanfordu a titul PhD z Goethe univerzity. V roku 2003 spoluzaložil spoločnosť Palantir, technologickú firmu čiastočne financovanú CIA, s cieľom využiť strojové učenie na odhaľovanie vzorcov vo veľkých dátových súboroch—zapĺňajúc medzeru, ktorú zanedbávali spoločnosti Sillicon Valley, ktoré často odmietajú spoluprácu s vládou, najmä s vojenskými zložkami.

Dnes má Palantir trhovú kapitalizáciu 200 miliárd dolárov, ale čelí kritike ako symbol korporátneho zlomyseľnosti. Kritici môžu vnímať knihu ako návrh na zmluvy v verejnom sektore, najmä s ohľadom na to, ako metódy Palantiru—ako prístup „päť prečo“ prevzatý od Toyoty—usilujú o identifikáciu základných príčin problémov. Napríklad skúmajú neúspechy pri dodávaní softvéru analýzou reťazca "prečo", ktorý sa vracia k vnútorným konfliktom a zlému prideľovaniu zdrojov. Karpova argumentácia kritizuje sebaobslužné zameranie Silicon Valley na spotrebiteľské gadgety, tvrdí, že monumentalne inžinierske schopnosti sú premrhané, pričom sa zanedbáva národný blahobyt a bezpečnosť. Tvrdí, že mnohí technologickí miliardári, napriek tomu, že využívajú verejné zdroje, prejavujú opovrhnutie vládou a uprednostňujú zisk pred spoločenským pokrokom: „Veľkolepé povzbudenie generácií zakladateľov v Silicon Valley bolo jednoducho stavať, bez otázky, čo by sa malo stavať a prečo. “ Z knihy vyplývajú dve centrálne témy: túžba po minulom období spolupráce medzi vládou a vedcami (ilustrovaná Manhattanom) a kritika prevažujúceho „vyprázdňovania americkej mysle, “ ktorá sa zaoberá nebezpečenstvami zanedbávania reálnych mocenských dynamík v prospech ideologickej čistoty. Karp vyjadruje obavy z toho, čo považuje za naivný postoj medzi odborníkmi na technológie ohľadom vojenských implikácií ich inovácií, najmä s ohľadom na súčasnú geopolitickú situáciu. Tvrdí, že USA musia vytvoriť bližšiu spoluprácu medzi štátom a technologickým sektorom, aby si udržali konkurencieschopnosť a zachovali mier. Autori porovnávajú svoju situáciu s naliehavosťou, ktorú cítili v roku 1939, keď Einstein a Szilard vyzvali prezidenta Roosevelta, aby urýchlil výskum atómovej bomby. Tvrdia, že dnes existuje podobná naliehavosť týkajúca sa technológií AI, ktoré môžu buď posilniť, alebo ohroziť demokratické hodnoty. Pre kritikov obávajúcich sa o dopady AI na národnú bezpečnosť ponúka Karp znepokojujúcu perspektívu: „Všetky tieto technológie sú nebezpečné. Jediným riešením, ako zastaviť zneužívanie AI, je používať AI. “ Toto predstavuje komplexnú dilemu—rovnováhu medzi potrebami národnej bezpečnosti a obavami o spravodlivosť a spravodlivosť v civilných aplikáciách týchto technológií.