Počas dovolenky a snahe príliš nezapodievať sa britskou politikou som narazil na Ben Southwoodovo pozorovanie z Works in Progress, že rozsiahla lokálna prednostná právomoc Spojeného kráľovstva v otázkach využívania pôdy ďaleko prevyšuje všetko, o čo snívali americkí YIMBY aktivisti. Napriek tejto centralizácii však Spojené kráľovstvo stále čelí vážnej kríze v dostupnosti bývania, čím sa zdôrazňujú limity centralizovaných stratégií. Tento problém možno však spočíva skôr v britskej verejnej mienke než v štruktúrach správy. Prieskumy ukazujú, že 71 % Britov podporuje reguláciu nájmov, zatiaľ čo iba 47 % podporuje výstavbu nových miest; medzi voličmi Konzervatívcov takmer polovica uprednostňuje prioritizáciu sociálneho bývania pred bytmi na predaj alebo súkromným prenájmom. Spolu s prísnymi rozpočtami obmedzujúcimi výstavbu verejného bývania je nejasné, aké inštitucionálne nastavenie by mohlo uspieť. V USA väčšina výstavby prebieha na nezaradených pozemkoch, kde rozhoduje bezúčelová moc štátu; primátori bývajú skôr za bývanie než radní na mestských radách; a rady volené všeobecným hlasovaním schvaľujú viac bývania než tie v rámci obvodov. To ukazuje, že NIMBY mentality silno ovplyvňuje americkú politiku v otázkach bývania a politici reagujú rôzne, keď sa zmenia incentívy. Ale ak by celý voličský obvod bol proti komerčne štandardnému bývaniu, pravdepodobne by žiadny systém nebol úspešný. Prechod na oznámenia lídrov v oblasti umelej inteligencie, niektorí komentátori, vrátane Noaha Smitha a Geofa Shellenbergera, tvrdia, že lídri AI zle komunikujú, pretože hlavne oslovujú investorov, a nie „normálnych ľudí. “ Pred vzostupom AI boli priority investorov a bežných používateľov úzko zladené — etika „lean startupu“ teda spočívala v „počúvaní používateľov nad všetko. “ No kapacita AI, ktorá je kapitálovo náročná, však znamená, že medzi investormi je dnes oveľa menšia skupina tých, ktorí rozumejú hlbším technickým aspektom ako mechanizmy pozornosti či transformery, čo prispieva k bubline. Vždy menej investorov schopných financovať firmy ako Anthropic má často obavy, ktoré sú vzdialené od záujmov širokej verejnosti, čo je niekedy podobné spôsobu financovania Theranos bohatými, ale málo informovanými sponzormi. Dôležité je, že varovania lídrov AI pred rizikami, ako je vyhynutie ľudskej rasy alebo masové prepúšťanie, nie sú len marketingovým ťahom pre investorov — oni úprimne veria, že tieto scenáre sú možné. Zakladatelia OpenAI tieto názory zastávali už pred vydaním GPT-2; Anthropic založili bývalí pracovníci OpenAI, ktorí cítili, že OpenAI zanedbáva existenčné riziká. Interné komunikačné tímy sa snažia tlmiť tieto varovanie a kladú dôraz na AI ako prostriedok na zvýšenie produktivity, no lídri ako Sam Altman a tím Anthropic zostávajú verní naratívu o existenčnom nebezpečenstve. Investori chápu, že tieto tvrdenia môžu mať politické dôsledky, ale zároveň vedia, že jadro tímu sú skutoční veriaci. Predvídajú, že AI bude rásť rýchlo vďaka svojmu vlastnému pokroku a môže čoskoro prekonať ľudský intelekt, vyriešiť problémy robotiky a vytvoriť „krajinu géniov v dátovom centre. “ Skeptickí čitatelia môžu nájsť nuansy v sérii blogov Holden Karnofského „Najdôležitejší storočie“, ktorá reflektuje jeho úprimné presvedčenie po kariére v GiveWell a Open Philanthropy. Napriek komunikačným výzvam je to v podstate otázka úprimného presvedčenia, nie manipulácie. Vo volebnej politike USA je nedávne uprednostňovanie senátorov (a bývalého televízneho moderátora) v kontraste s dávnejšími obdobiami, keď boli významnejší guvernéri — a v múdrejšom pohľade aj lepší guvernéri. Súčasní gubernátori štátov modrej ligy ako Gavin Newsom či JB Pritzker síce nemusia oslovovať voličov „zápornej strednej cesty“, ale guvernéri „fialových“ štátov, ako Josh Shapiro alebo Gretchen Whitmer, ktorí majú volebné záznamy vyhovujúce centriztom, by mohli byť silnejšími kandidátmi. Senátori často obsadzujú isté miesta, ktorých majú istotu, a zameriavajú sa skôr na koalície pre kariérny rast než na riešenie správy štátu. Zohraný je medzi progresívnymi politikmi Zohran Mamdani, ktorý má skutočnú prácu, vyžadujúcu kompromisy a zodpovednosť. Čo sa týka ľavicových primátorov, rozdiely medzi Michelle Wu a Brandonom Johnsonom odrážajú odlišnosti v politikách, podpora od radní, kapacity inštitúcií a schopnosti exekutívy. Wu, ktorá je označovaná za progresívnu, vetovala niektoré opatrenia učiteľskej odborovej organizácie, získala podporu policajného zväzu, vyhýbala sa zvyšovaniu daní na obyvateľstvo a usilovala sa presunúť daňové bremená na komerčné nehnuteľnosti, pričom menej tlačila na reformu zoningu v jednom z najpodobnejších voči preľudnenosti amerických metropól. Naopak, Brandon Johnson je bližšie k odborom a menej sa zameriava na verejnú bezpečnosť. Označovať politikov ako „progresívnych“ je často z časti arbitrárne. Podobne v LA je silný postoj Nithye Ramanan v prospech bývania na rozdiel od kritík jej prístupu k kriminalite. V D. C. je reforma zoningu menej urgentná ako v Bostone či LA. McDuffie podporuje rozsiahle reformy zoningu, na rozdiel od Karen Bass, ale návrhy Janeese Lewis George na rozšírenie regulácie nájmov a zónovania môžu ohroziť tieto snahy. George tiež odráža vplyv učiteľských odborov a podobne ako Johnson neberie vážne otázky verejnej bezpečnosti, naopak Wu v nich túto otázku zosilňuje. Ekonomický kontext je kľúčový: mestá s robustnou globálnou ekonomikou, ako New York, Boston či San Francisco, majú väčší priestor pre progresívne nápady, zatiaľ čo upadajúca ekonomika Chicaga alebo dôsledky pandémie v D. C. obmedzujú možnosti politiky.

Preto úspech primátorov často závisí práve od ekonomických podmienok spolu s politickými a inštitucionálnymi faktormi. Ak uvažujeme hypoteticky v rámci histórie: Ak by Henry Clay, vodca Whig strany v konci 30. rokov 19. storočia, prijal v roku 1840 kandidatúru na viceprezidenta a stal sa prezidentom po Harrisonovej smrti (namiesto Johna Tylera), aké by mohli byť odlišnosti v americkej histórii?Tyler rýchlo sklízol konflikty s Clayovými Whigmi, vetoval kľúčové zákony (národná banka, predaje pozemkov, clá). Prezidentstvo Claya by pravdepodobne zaviedlo proto-republikanánsku agendu — clá, Homeland Act, federálnu kontrolu bánk či investície do infraštruktúry — ktorú neskôr prijala Lincolnova administratíva. Clay, ktorý bol proti anexii Texasu, by sa mohol vyhnúť americko-mexickej vojne a sekciovým konfliktom, ktoré táto vyvolala. Bez anexie by do únie vstúpili dve slobodné štáty (Iowa, Wisconsin), bez vyváženia otrockých štátov, čo by mohlo viesť k hladšiemu prechodu od Whigov k Republikánom v otázke zrušenia otroctva. Alternatívne by mohla nastať anexia a vojna pod nástupcom Claya. Civilná vojna by pravdepodobne stále prišla, ale s pozmenenou politickou dynamikou: veľká časť územia severne od línie Missouri Compromise by zabránila expanzii otroctva, čo by mohlo znamenať rozdelenie Demokratickej strany namiesto dominancie Republikánov v otázke otroctva. Texas a Kalifornia by mohli zostať nezávislé, angažované v komplikovaných regionálnych a medzinárodných vzťahoch. Sekcia by mohla uspieť alebo sa zmeniť na unifikačnú vojnu podobnú 19. storočnej taliansky alebo nemeckej. O austrálskych cenách plynu: zníženie dane z plynu pri poklese dovozu o 30 % samo osebe nezmaže potrebu, aby ceny museli vystúpiť dostatočne, za akým cieľom bude následne klesať spotreba, kým nepríde k zvýšeniu dodávok. V uzatvorenej ekonomike by zľavy z cien nemali efekt, ale Austrália je súčasťou globálneho trhu s ropou, takže znižovanie daní pomáha austrálskym spotrebiteľom znižovať spotrebu menej ako globálny priemer, čím prenáša záťaž na medzinárodnú úroveň. Mnohi ľudia nepochopili, že ceny slúžia na rovnováhu medzi ponukou a dopytom, aby sa predišlo nedostatkom alebo prebytkom. Zvýšenie cien nie je len prejav nezodpovednosti firiem, ale reakcia na nadmerný dopyt. Inflácia v roku 2024 stagnovala a v roku 2025 sa znovu zvyšovala kvôli chybám v politike, čo nesprávne podporilo názory na „chamtivosťou poháňanú infláciu. “ Môže Trump sám zmeniť systém merania teplôt zo systému Fahrenheit na Celsius?Nie, taký krok by viedol k vzbure republikánov a pravdepodobnému impeachmentu. V európskej politike extrémnej pravice sú strany označované „extrémne pravé“ často prechodne odhistorické fašistické strany, ktoré dôraz kladú hlavne na protimigračné programy, ale nemusia byť celkovo výrazne pravicovejšie ako iné pravé strany. Mnohé majú pro-ruskú zahraničnú politiku, čo je odklon od tradičných pravicových postojov. Giorgia Meloniová je vo svojej strane typická pre tento vzor — je tvrdá na migráciu, ale je pro-EU, pro-NATO a proti Putingovi. Jej koaličný partner Matteo Salvini je však v pro-ruských postojov viac. U nás a v USA je ťažké tieto nuansy presne zachytiť. Na Twitteri veľa problémov spôsobuje Elon Musk svojimi superuser privilegiami a svojím nestabilným správaním, nie štruktúry platformy ako takej. Musk je inteligentný, ale zlé komunikuje, málo zverejňuje fakty, nikdy nevysloví neistotu alebo neuzná chyby a propaguje málo kvalitné kontá. Mnoho používateľov s rôznymi názorovými pozíciami si však zachováva vysoké epistemické štandardy, odkazuje štúdie, vyjadrujú neistotu, opravujú alebo diskutujú otvorene. Niektoré zmeny, ktoré Musk zaviedol, sú pozitívne, ale jeho zlý mediálny štýl veľmi ovplyvňuje kvalitu platformy.