V Centre pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS), washingtonský think tank so sídlom vo Washingtone D. C. , Futures Lab vyvíja projekty na využitie umelej inteligencie (UI) na revolúciu v diplomacii. Financovaný Úradom pre digitálne technológie a umelú inteligenciu Pentagonu, laboratórium experimentuje s UI, ako je ChatGPT a DeepSeek, na riešenie otázok vojny a mieru. Hoci nedávno nástroje UI pomáhali zahraničným ministerstvám po celom svete s rutinnými úlohami, ako je písanie prejavov, teraz sa ich skúma v kontexte rozhodovacích procesov s vysokým rizikom. Výskumníci testujú schopnosť UI vytvárať mierové zmluvy, predchádzať jadrovej vojne a monitorovať plnenie prestíž. Ministerstvá obrany a zahraničia USA, spolu s inými krajinami, ako je Spojené kráľovstvo či dokonca Irán, tiež skúmajú využitie UI na prepracovanie diplomatických praktík, vrátane plánovania rokovaní. Riaditeľ Futures Lab Benjamin Jensen poznamenáva, že hoci myšlienka využitia UI na podporu zahraničnej politiky existuje už nejaký čas, jej praktická implementácia je stále v začiatkoch. V jednom prieskume testovali výskumníci osem modelov UI s tisíckami otázok týkajúcich sa odstrašenia a scenárov eskalácie kríz. Výsledky ukázali, že modely, ako je GPT-4o od OpenAI a Claude od Anthropic, sa správali "výrazne pacifisticky", vo viac ako 83 % prípadov uprednostňovali nezasahovanie. Naopak, modely ako Llama od Meta, Qwen2 od Alibaba Cloud a Gemini od Google vykazovali agresívnejšie tendencie, favorizujúc eskaláciu až do 45 % prípadov. Okrem toho sa odpovede UI líšili podľa pohľadu krajiny, pričom odporúčali agresívnejšiu politiku pre diplomatov USA, Spojeného kráľovstva či Francúzska, a naopak deeskaláciu pre Rusko alebo Čínu, čo poukazuje na potrebu prispôsobovania modelov národným doktrínam. Bývalý oficiál amerických špeciálnych síl a stratég UI Russ Berkoff pripisuje tieto varianty ľudským predsudkom, ktoré sú zakódované vývojármi, a zdôrazňuje, že rozdiely spôsobujú tí, ktorí vytvárajú algoritmy, nie samotná UI. Táto nepredvídateľnosť predstavuje výzvu "čiernej skrinky", vysvetľuje Jensen, pretože systémy UI nemajú hodnoty ani závery, iba generujú výstupy na základe zložitých matematických procesov. CSIS tiež spustil interaktívny program s názvom "Strategic Headwinds", ktorý má pomôcť vyjednávať o mieri na Ukrajine tak, že trénuje UI na stovkách mierových zmlúv a správ, aby identifikovala oblasti dohody, ktoré by mohli viesť k prímeriu. Mark Freeman, výkonný riaditeľ španielskeho Inštitútu pre integrované tranzície (IFIT), podporuje potenciál UI v riešení konfliktov, pričom uprednostňuje rýchlejšie "rámcové dohody" a obmedzené prestávky vo výpade, pred dlhodobými mierovými rokovaniami, ktoré boli historicky menej efektívne.

Verí, že UI môže tieto rýchle vyjednávania urýchliť. Podobne aj Andrew Moore, pridružený senior člen Centra pre novú americkú bezpečnosť (CNAS), si predstavuje budúcnosť, v ktorej UI môže začať rokovania, simulovať lídrov ako Putin alebo Xi Jinping na testovanie krízových reakcií, pomáhať pri monitorovaní prímeria, analyzovať satelitné snímky či uplatňovať sankcie, čím automatizuje úlohy, ktoré kedysi vyžadovali veľké tímy. Jensen však priznáva aj výzvy, vrátane prekvapivých nesprávnych výstupov UI. Napríklad, keď sa ho pýtali na "odstrašenie v Arktíde", UI nesprávne interpretovala "odstrašenie" ako zákonný dohľad a "Arktídu" ako zasneženú krajinu, čo viedlo k bizarným scenárom o zatýkaní pôvodných obyvateľov za hádzanie snehových gúľ. Takéto chyby dokazujú, že je nevyhnutné trénovať UI na špeciálnych diplomatických a politických dátach, nie na bežnom internetovom obsahu, ktorý je často preplnený irelevantnými informáciami. Stefan Heumann, spoluroditeľ berlínskej Nadácie pre novú zodpovednosť (Stiftung Neue Verantwortung), varuje, že UI nemôže nahradiť základné ľudské prvky, ako sú osobné vzťahy medzi lídrami, ktoré významne ovplyvňujú rokovania. Taktiež poukazuje na ťažkosti UI pri hodnotení dlhodobých dôsledkov krátkodobých krokov, pričom uvádza, že napríklad škodoradostné rokovania v Mníchove v roku 1938 ukazujú, že pojmy ako "deeskalovať" nedokážu zachytiť zložitejšie reality. Heumann tiež upozorňuje, že UI sa najlepšie darí v otvorených prostrediach, ale je obmedzená pri analýze uzavretých spoločností, ako sú Severná Kórea alebo Rusko. Andrew Reddie, zakladateľ Berkeley Risk and Security Lab, zdieľa tieto obavy, pričom poukazuje na to, že protivníci získavajú náskok, pretože otvorené demokracie, ako je USA, zverejňujú veľké množstvo informácií, ktoré sú ľahko dostupné na tréning nepriateľskej UI, zatiaľ čo autoritárske štáty to nerobia. Varuje tiež, že UI je menej užitočná pri riešení "čiernych labutí" v geopolitike, ktoré vybočujú zo známych vzorcov. Napriek týmto kritikám je Jensen presvedčený, že mnohé obavy sú prekročiteľné, ale zdôrazňuje praktické otázky. Predstavuje si dve možné budúcnosti UI v americkej diplomacii: jednu, kde UI, trénovaná na diplomatických úlohách a dokumentoch ako kabeláže, vytvára akčné poznatky na efektívne riešenie naliehavých problémov, a druhú, menej optimistickú, ktorá nie je v tejto správe podrobne popísaná. Potenciál UI transformovať diplomaciu je významný, no jej rozvoj a aplikácia v správnom kontexte zostávajú kľúčové.