Keď umelá inteligencia čoraz viac formuje vzdelávanie, je dôležité zdôrazniť nadčasový, účinný vyučovací nástroj: kvalitné osobné vzťahy so študentmi. Túto skúsenosť som prvýkrát zažil u svojho stredoškolského učiteľa španielčiny, ktorého sme jednoducho volali Señora, rešpektovanú matku našej španielskej školy. Señora začínala hodinu otázkou „¿Qué hay de nuevo?“ (Čo je nové?), a s študentmi sa rozprávala o nedávnych udalostiach, ako sú plavecké súťaže alebo koncerty orchestrov. Jemne odhaľovala najnovšie klebety, vytvárala v teplej, konverzačnej atmosfére, ktorá robila učenie španielčiny prirodzeným a príjemným. Neskôr, keď som ja sám učil španielčinu na strednej škole, som si uvedomil, že Señora robila oveľa viac než len výučbu jazykových zručností – bola hlboko vnímavá k emočnému stavu svojich žiakov, všimla si tichých alebo bojujúcich študentov. Jej trieda bola živým centrom, ktorú predsedala z vysokého stoličky, v ruke držala hrnček s kávou a okolo seba mala rozvešané svoje obľúbené frázy „Es mi mundo“ (Je môj svet) a „Todo es posible, nada es seguro“ (Všetko je možné, nič nie je isté). Okrem jazykových hodín v nej boli aj nezabudnuteľné príbehy z jej ciest po Latinskej Amerike, napríklad interpretovanie pre Karavanu s Airstreamom či spanie v ruinách Machu Picchu, čo nás prenieslo ďaleko za hranice našej školy v Wisconsine. Hoci dokončila školský program španielčiny, ja a moji priatelia sme raz požiadali Señoru, aby nás učila „Španielčinu 6“, a bez váhania obetovala svoj vyučovací čas, aby nám pomohla – čo som si naplno uvedomil až ako učiteľ. Počas týchto stretnutí, najmä vo štvrtky, keď sme úplne komunikovali po španielsky z jej „Knihy otázok“, sme si okrem jazykových znalostí vypočuli aj jej úprimné názory na témy ako osudové spriaznené duše, tetovania či cestovanie. Skutočnou silou Señory bolo budovanie autentických vzťahov, „pôvodného AI“ – tvorenie skutočných ľudských spojení namiesto slepého nasledovania trendov v edukačnej technológii.

Žiaľ, rakovina ju prinútila odísť z učiteľskej profesie skôr, než by si priala. Roky na to jej šatník v triede zostal nedotknutý, „por si acaso“ – len tak, v prípade, že by sa vrátila, ako dúfali kolegovia. Keď som s kamarátom otvoril jej šatník, listujúc jej papiere, učebné plány a označené priečinky, cítili sme jej prítomnosť. Vzal som si jej originály pracovných listov, transparencií na zvýšenie dôvery v moje vlastné vyučovanie, aj knihy, plagáty a jej obľúbený hrnček s kávou. Vo svojej škole som jej štýl znovu oživil, dokonca som oprášil overhead projektor, aby som mohol použiť jej materiály doslovne. Hoci som úplne neodstránil technológiu, dôraz som kládol na autentickú ľudskú väzbu, ktorú modelovala. Začínal som hodinu každý deň s „¿Qué hay de nuevo?“ a popíjal z Señorinho hrnčeka, ďalej som pokračoval v jej zvyku sledovať, kto pôsobí nezvyčajne, a osobne sa mu venovať – spôsobmi, aké žiadny bot nemôže napodobniť. Táto mocná kombinácia jazykovej výučby a úprimnej starostlivosti zostáva nenahraditeľným vyučovacím nástrojom aj uprostred rastu AI.